mesiace prstence
Jupiter má spolu 63 mesiacov. V roku 1610 Galileo Galilei a nezávisle na ňom pravdepodobne aj Simon Marius objavili štyri veľké Jupiterove mesiace Io, Európu, Ganymedes a Kallisto (dnes známe ako galileove mesiace), pri ktorých nebeskom pohybe bolo zreteľné, že jeho centrom nie je Zem. Táto skutočnosť bola hlavným bodom obhajoby Koperníkovej heliocentrickej teórie o pohybe planét; Galileiho vyhlásenie podpory Koperníkovej teórie ho dostalo do problémov s inkvizíciou. Ganymedes je najväčším Jupiterovým mesiacom a zároveň aj najväčším mesiacom v slnečnej sústave. Jeho jadro z tvrdých hornín pokrýva hrubá vrstva ľadu. Svojím priemerom 5 262 kilometrov je väčší ako planéty Merkúr alebo Pluto. O niečo menšíKallisto je pokrytý mnohými krátermi. Najsvetlejším satelitom Jupiteru je Európa. Jej 100 km hrubý ľadový obal mimoriadne dobre odráža slnečný svit. Pod vrchnou vrstvou ľadu sa pravdepodobne nachádza tekutý oceán vody, ktorá je (nevyhnutná pre život, ako ho poznáme. Mesiac Io je spolu so Zemou jediné teleso v slnečnej sústave, kde sú ešte vulkány v činnosti. Tento mesiac prejavuje najväčšiu sopečnú aktivitu zo všetkých známych telies v Slnečnej sústave. Sopky však nevyvrhujú roztavené horniny, ako je to na Zemi, ale roztavenú síru. To objasňuje i čierno-červenožlté zafarbenie mesiaca. Síra je vyvrhovaná z vnútra sopiek až 200 km nad povrch mesiaca. Vyvrhovaná ionizovaná síra vytvára okolo Jupitera tzv. plazmový torus. V ňom sa uzatvára časť Birkelandových prúdov tečúcich pozdĺž magnetických siločiar planéty a spätne ohrieva mesiac Io. Vulkanická činnosť na mesiaci Io je spôsobená kombinovaným ohrevom gravitačnými slapovými silami materskej planéty a elektromagnetickým ohrevom Birkelandovými prúdmi. V rokoch 1999-2003 bolo 3,6 metrovým ďalekohľadom na Havajských ostrovoch (CCD 12000×12000 pixelov, David Jewitt ad.) objavených niekoľko desiatok nových mesiacov. Ide o kilometrové skaliská. Sústavy prstencov pozorujeme u všetkých obrích planét. Sú zložené z veľmi malých, prachových častíc. Jupiter má (podobne ako Saturn, Urána Neptún) tri slabé prstence, objavené sondou Voyager 1. Sú hrubé asi 30 km, široké len 8 000 km a ležia vo vzdialenosti asi 1,8 polomeru planéty od jej stredu. Hustota hmoty v Jupiterových prstencoch je veľmi nízka, takže celý útvar je pozorovateľný len z malej vzdialenosti a len pri určitom postavení sondy. Smerom od planéty jasnosť prstencov klesá veľmi rýchlo, smerom dovnútra pomalšie. Nie je vylúčené, že prstence siahajú až k oblačnej prikrývke planéty. Sondy zistili i pomerne vysoký počet častíc v priestore nad prstencami, a tiež pod nimi. Je možné, že pri vytváraní prstencov sa uplatňuje i žiarenie z radiačných pásov a magnetické pole planéty.Mesiace [upraviť]
Prstence [upraviť]